Vytlačiť

História obce

Napísal: Administrator.

Historický vývoj obce:
Názov Kmeťovo nesie naša obec od roku 1948. Takto bola pomenovaná podľa slovenského národovca, kňaza a vedca Andreja Kmeťa.
Prvá písomná zmienka o našej obci je z roku 1214, keď sme boli pod panstvom hradu Posádka. Vtedy sa volala Gyrok. 
V 13. Storočí, v rokoch 1264-95 patrila obec premonštrátom, potom na konci tohoto storočia od roku 1295 bola majetkom Ostrihomskému arcibiskupstvu. Panstvu Jelenec (hradu Gýmeš) patrila od roku 1386. Vraj v roku 1533, keď do obce vtrhli Turci, obyvatelia sa vykúpili dobytkom a Turci odišli. No v rokoch 1571-73 ju i tak vyrabovali. Dovtedy obec ležala na pravom brehu rieky Žitavy, no potom sa obyvateľstvo presťahovalo na jej pravý breh. Od roku 1830 už patrila časť obce pod panstvo Veľkej Mane. V obci nikdy nebývali páni a preto tu nestojí žiaden kaštieľ a i kostol bol postavený dosť neskoro.

DOBA PREHISTORICKÁ
Pri archeologických vykopávkach sa na území obce našli črepiny s primitívnymi ozdobami, jeden malý a dva väčšie hrnčeky formované rukou, zbraň z jelenieho parohu, ohnisko s veľkým množstvom želoviny (ľudovo volané korýtka), ihlu z vtáčej kosti a dve pece z doby prehistorickej. Tieto nálezy boli v častiach obce nazývaných Záhrady a Kratiny. V roku 1925 zistil Dr. Ján Eisner, že pochádzajú z doby novokameneej a podobajú sa nálezom z Baden-Badenu. Sú staré 5000-6000 rokov. Dnes sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine. (Príloha č.13)
V dobe prehistorickej bola Žitava významnou riekou, čo sa zistilo pri kladení stĺpov elektrického vedenia. Neďaleko dnešného toku našli v pôde množstvo štrku riečneho. V oblasti, kde leží Kmeťovo boli v minulosti ideálne podmienky pre pravekého človeka. V rieke lovil ryby, v lesoch zverinu a lesy mu dali i drevo. Až do začiatku 19. storočia sa tiahli cez naše územia dubové, bukové a cerové lesy. 

DOBA HISTORICKÁ
Pri stavbe cesty našiel jeden žiak malý strieborný peniaz z dôb jedného z rímskych cisárov. Buď ho stratil rímsky legionár, ktorý tadiaľto prechádzal so svojou kohortou; alebo ho mohol stratiť aj rímsky obchodník. Tento nález dokazuje, že cez naše územie viedla cesta. 

POVOD ĽUDU
Podnes nebolo zistené, či sme potomkami dávnych predkov. Starí ľudia tvrdia, že Kmeťovčania pochádzajú z Moravy. Je však isté, že slovanský ľud tu žil už veľmi dávno a nedal sa ovplyvniť žiadnym nárečím. Takmer každá obec v okolí má svoje nárečie, no ani jedno neovplyvnilo obyvateľov Kmeťova a po celé roky si zachovali svoju reč. 
V archíve bývalej nitrianskej župy sa uvádzalo, že Kmeťovo existovalo už za tatarského pochodu, za panovania Arpádovca Vojtecha IV. v roku 1242. Lahinský dokument svedčí, že sa obec vtedy volala Girok. V tomto dokumente sa hovorí, že obec jestvuje už dlhé roky a patrí pod kastelanát (panstvo), ktorý bol v okolí Hlohovca. Meno obce sa z času na čas menilo. Raz sa obec volala Ďrok, potom Gorok, Gyrok, Girok, za Rakúsko-uhorskej monarchie sa volala Ďarak a Ďarok. V časoch 1. Československej republiky sa volala Ďorok a neskôr Derek (číta sa mäkko). Až v roku 1948, po vytvorení 2. Československej republiky sme boli premenovaní na KMEŤOVO, podľa Andreja Kmeťa. 

DOBA FEUDALIZMU
Celé stáročia boli obyvatelia našej obce poddaným ľudom. Svojmu pánovi odovzdávali povinnú dežmu zo zeme, z biednej chalúpky i z hydiny. Chodili i na pánske. Práca tu nebola ľahká. Oralo sa dreveňákom, žalo sa kosou a mlátilo sa cepmi. Dežma sa platila veľkomáňanskému pánovi a za vinice platili komjatickému. Muži museli narukovať aj na vojenskú službu, ktorá trvala 10-12 rokov. 
V obci žili hoferi, čo boli pánski sluhovia (z nemeckého hof = dvor -- dvorník), želiari a urbárnici (z maďarského úr bére = platba pre pána), čiže poddaní, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. 
V roku 1882 bola prevedená komasácia, teda rozdelenie chotára na základe osobného vlastníctva medzi jednotlivými rodinami. V tomto čase bolo v obci 54 domova žili tu rodiny: Mihálová, Šulíkoví, Hoppanoví, Sládečkoví, Zrubcoví, Bednárikoví, Kačákoví, Černákoví, Gajdošíkoví, Švecoví, Bujdákoví. Intravilán obce činil 27.926 štvorcových siah, čiže 23 maďarských holdov. Pôda bola rozdelená na intravilán (funduš), ornú pôdu a lúky 1,158.333 štvorcových siah. Pred komasáciou tu žilo 34 rodín, po nej 58. Do majetku obce patrila škôlka, obecný plevinec, záhrada obecného ovčinca, dom ovčiara, kováča a pastiera; krčma, hliník (smetisko), kresťanský a židovský cintorín; funduše orná pôda a lúky.


Rekapitulácia celého chotára:
Intravilán 27,926 štvorc. siah 23ha 326siah
Orná pôda 880,564 štvorc. siah 733ha 68siah
Lúky 340,564 štvorc. siah 283ha 904siah
Pasienky 120,990 štvorc. siah 100ha 990siah
Neúrodná pôda 73,456 štvorc. siah 61ha 256siah
Spolu 1,443,166 štvorc. siah 1,202ha 766siah


Na úhoroch sa chovali ovce.
Zásoby obilia sa ukladali do jám, ktoré mali tvar vajca.
Jama bola v dolnej časti rozšírená a smerom hore sa zužovala. Vnútro bolo obložené otepou pripevnenou kolíkmi k stenám jamy. Otvor bol zakrytý slameným balvanom. 
Keď sa nevoľníctvo zrušilo, ľudia pracovali pre zveľadenie svojich rodín. 
V roku 1882 bol postavený kostol, ktorý vďační veriaci zasvätili Panne Márii ružencovej. Vystavali ho na voľnej ploche uprostred dediny, no pôda okolo neho bola takmer po celý rok močaristá a bahnistá. Bolo to nebezpečné miesto najmä pre malé deti, ktoré sa tu mohli utopiť. Kúpavali sa tu husi z celej obce, čo tiež neprospievalo zdravotnej úrovni obyvateľov. Až po mnohých rokoch sa podarilo tento pozemok odvodniť a vystavať tu park.



Pohľad na kostol spredu a kríž s krucifixom 


Oltár

Socha Panny Márie ružencovej, patrónky kostola a Panny Márie škapuliarskej 


Domy sa stavali z hliny, hovorilo sa im nabíjané domy. Pred začatím stavby sa navozilo veľké množstvo hliny zo smetiska za cintorínom. Táto hlina sa dávala medzi dosky v šírke múrov a chlapi tzv. nabijákmi ju na tvrdo ubíjali medzi nimi. Tieto stavebné práce sa robievali kolektívne, pomáhala celá rodina, susedia a každý, kto mohol. Druhý spôsob stavania domov bolo tzv. vykladanie. Urobila sa zmes z hliny a z obilných pliev, z ktorej sa stavali steny. Domy sa stavali do dĺžky a podľa toho, ako sa rodina rozmnožovala sa pristavovali izby. V jednom dvore bývalo i 6-8 rodín. V rodinnom dome bola jedna priestranná izba, kuchynka a komora. Zariadenie domov bolo skromné. Mali len postele, stôl, zopár stoličiek, vyrezávanú lavicu, kolísku, truhlu na šaty zafarbenú na červeno alebo na modro. Steny zdobili obrazy čičmanského pôvodu. Vo dvore stála maštaľ. Strechy domov boli pokryté slamou. Z ražnej slamy sa narobili tzv. hlavačky, ktoré sa priväzovali na krovové laty. Čelá striech mali tvar trojuholníka. Boli urobené z dosiek, ich kraje boli zubkované, v strede mali často vyrezaný kríž, kalich či tulipán. (Príloha č. 16) Izby boli maličké, múry takmer stále vlhké, bez dlážky. Ploty a brány sa nestavali. Za domom mávali gazdovia humná, ktoré slúžili iba na hospodárske účely. Nepestovali tu ani len ovocné stromy, iba agáty.