Vytlačiť

História obce - Kapitalizmus

Napísal: Administrator.


KAPITALIZMUS
Komasácia priniesla samostatnosť rodín, no prišli nové starosti. Ľudia nemali dostatok dobytka, strojov na obrábanie pôdy. Časť pôdy nechávali každý rok ležať úhorom, aby je na budúci rok lepšie využili. 
Vinohrady mali Kmeťovčania na černockej hore a časť na komjatickej. Túto komjatickú časť obec zakúpila od komjatického pána. Okolo roku 1890 boli vinohrady zničené filoxerou a gazdovia mali veľké škody. Z vinohradov im plynuli najväčšie príjmy. Celé roky šetrili na sadenice a na postreky a hnojivá a ich práca vyšla nazmar. Taktiež celé roky šetrili, aby si mohli kúpiť kúsok poľa. Pôda mala veľkú vzácnosť medzi poľnohospodársky založeným ľudom. 
Obyvateľstvo bolo veľmi chudobné. Celý týždeň sa varievala fazuľa alebo zemiaky, vo štvrtok a v nedeľu sa jedlo i mäso. Hoci sa chovala hydina či dobytok, väčšina mäsa sa popredala do mesta. Aj mlieko, smotana alebo pekné jabĺčka sa nosili do Šurian. Každá korunka bola vzácna a muselo sa šetriť. Raz do týždňa sa varil obar, ktorý jedávali v nedeľu na raňajky. Bola to cesnakom zapražená polievka. Na najväčšie slávnosti sa jedli hurky - jaternice. Tie sa podávali na krsty, na svadby, na kary i na hody. Odvtedy volajú Kmeťovčanov HURKÁŠI. Pilo sa aj veľa pálenky, ktorá sa tu volala gajst. Krčmári Adler, Jukes a Lamm tu veľmi zbohatli. 
Odev bol tiež skromný. Chlapi nosili tmavomodré súkenné šaty. Súčasťou ich odevu boli nohavice, kabát a lajblík. Ako bielizeň nosili konopné gate a biele šifónové košele. Čierne vysoké čižmy nosili len na sviatky. Vo sviatočné dni nosili tzv. rajtky, čo boli nohavice do kolien široké a pod kolenami zúžené, ktoré mali zasunuté do čižiem. Nesmel im chýbať ani širák, klobúk. V pracovné dni nosili šaty z konopných látok zafarbené na hnedo alebo na bordovo. V lete sa obliekali do bledších šiat, v zime nosili vyšívané haleny. Ženy nosili sukne pod kolená. V lete nosili biele rukávce, dievky mali červené rámenné (skladané) sukne a staršie vydaté ženy nosili tmavšie sukne. Na sukniach nosili futy, čiže zásterky. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec s grgulami, čo boli akési rohy z tvrdého materiálu, ktoré držali tvar čepca. Čepce bývali krásne zdobené a vyšívané. Niektoré nosili ručníky namiesto grgúľ. Slobodné dievky nosili zapletané vrkoče s vpletenými stuhami. Do práce mali ženy namiesto rukáviec lipiťky či jupky, v zime nosili kacabajky a vizetku a vysoké čižmy. Nosilo sa vicero sukieň. Na spodku mali staršie sukne a navrchu najnovšiu. Z látok sa používal najmä aksamiet, merino, livter, hodváb, delin a barchet. Najviac sa však šili odevy z plátna, ktoré sa natkalo doma z konope. Nevesty mali biely či svetlomodrý kroj, na hlave partu s mnohými stužkami, kvetmi a s rozmarínom.
Najchudobnejšie a najhoršie boli roky 1900-1910. Najväčším veriteľom bola Nitrianska kapitola a banky. Obyvatelia sa za každú cenu snažili rozširovať si majetky a polia, lebo mali veľa detí, ktorým chceli niečo zanechať. Od Komjatického pána sa prenajalo 300 malých holdov zeme na západe, ktoré po prvej svetovej vojne pripadli do kmeťovského chotára. V roku 1907 sa v michalskom chotári zakúpilo 300 malých holdov od Aurela a Adolfa Abaffy. Chudobnejší predávali pôdu bohatším a chodili k nim pracovať ako nádenníci. Mnohí na jar odišli a vracali sa až neskoro na jeseň. V zime chlapi robili húžvičky z kukuričného šúpolia na viazanie viniča a ženy priadli konope a tkali. 
Keď bola v roku 1866 epidémia cholery, našej obci sa zázračne vyhla a neboli takmer žiadne úmrtia.
Po dlhé roky nebola v obci škola. Prvé zmienky o nej hovoria, že vznikla asi v polovici 19. storočia, bola cirkevného rázu a prvým učiteľom bol obecný kováč Žigmund Blažek, ktorý ako jeden z mála vedel čítať a písať. No táto škola vyhorela aj s časťou dediny 19. 5. 1892. Panské vrstvy nemali záujem o vzdelaný ľud a preto bola vzdelanosť na veľmi nízkej úrovni. Ako-tak plnila vzdelávaciu funkciu rímsko-katolícka cirkev. Koncom 19. storočia sa vystavila nová budova školy s jednou veľkou triedou a s izbou pre učiteľa. Okolo roku 1900 tu už pôsobili kvalifikovaní pedagógovia. No v čase, keď naša obec patrila do Maďarska, učili u nás maďarskí učitelia. Keďže nebola povinná školská dochádzka, deti viac nechodili ako chodili do školy. Na poli a vo vinohrade bolo veľa roboty a tak museli pomáhať rodičom. Od roku 1909 mala škola už dve triedy.
Veľkou udalosťou bolo otvorenie železničnej trate zo Šurian po Topolčianky v roku 1894. Síce vlak u nás nestával a ľudia museli chodiť do Mane alebo Michala, ale i tak to v mnohých ohľadoch ľuďom zľahčilo život. Vlaková zástavka bola vybudovaná až v roku. 1965.
Veľmi tragickou udalosťou bola 1. svetová vojna. V obci bola vyhlásená jednej augustovej noci o druhej hodine nadránom a hneď na druhý deň museli narukovať chlapi od 30 do 42 rokov. Bolo to v časoch prác na poli, ktoré potom museli robiť ženy s deťmi a staršími mužmi. Pri najťažších prácach pomáhali ruskí vojnoví zajatci. Najväčší hlad počas vojny bol v roku 1915. V roku 1917 prišli rekvírovať kostolné zvony. Všetok veriaci ľud sa na znak nesúhlasu zhromaždil pred kostolom. No zvony i napriek odporu zhodili a pobrali aj všetky medené nádoby. V prvej svetovej vojne padlo 22 mužov z Kmeťova. 
Koncom vojny sa neskončilo násilie v obci. V roku 1919 sa opäť strieľalo. Z Maďarska sem postupovalo vojsko Maďarskej republiky rád vedené Kum Bélom. V júni obsadili obec, držali ju jeden deň a noc, potom bez slova ustúpili. 
V roku 1921 bolo povstanie roľníkov proti veľkostatkárom. 
V januári a februári 1927 zachvátil aj našu obec chrípková epidémia - tzv. španielka. No nepodľahlo jej veľa ľudí.
Rok 1926 bol veľmi mokrý, stále pršalo. Rieka Žitavy sa vyliala zo svojho koryta, obilie zhnilo na poliach, lúky boli pod vodou. Zima 1928/29 bola veľmi chladná. Udreli silné mrazy, až -30°C (aj v roku 1776), napadlo aj veľa snehu. Napríklad 12. marca napadol meter snehu a udržal sa jeden týždeň. 
Aj z týchto dôvodov, aj kvôli svetovej hospodárskej kríze nastala v 30. rokoch veľká bieda a hlad. Vydávali sa tzv. žobračenky. 
V máji 1938 nastala čiastočná mobilizácia obyvateľstva. V septembri 1938 komisia vo Viedni pridelila južné Slovensko Maďarsku. Vládol tu admirál Mikuláš Horthy. Dňom 2.11.1938 sme sa stali súčasťou Maďarska, v škole sa začalo vyučovať po maďarsky, dostali sme maďarského kňaza. 
V časoch druhej svetovej vojny takmer polovica chlapov z dediny narukovala do vojny. Takmer žiadny muž nebol v obci v roku 1944, teda v čase Slovenského národného povstania. 25. 3. 1945 sa k obci priblížili nemeckí vojaci od Mane dopoludnia o 11. hodine. Zahynul tu jeden Nemec. Ich úlohou bolo vyhodiť železničný most do vzduchu a tak odrezať cestu sovietskym vojskám. No zásluhou Derečanov bol most zachránený. Jedna ženička pozbierala v obci jedlo, pitie, no najmä veľa alkoholu. Vojakov opili, nakŕmili a poslali ich preč spitých tak, že si nepamätali, prečo vlastne prišli. Kmeťovo bolo oslobodené sovietskou armádou 28. 3. 1945. V tejto vojne padlo 17 mužov a dvaja sa vrátili ako invalidi.
Po druhej svetovej vojne sa opäť vytvorilo Československo a Maďarskom zabraté územia sa vrátili do rúk ČSR. 
Rok 1947 bol mimoriadne suchý. Pol roka, od mája do októbra, vôbec nepršalo. Úroda bola veľmi slabá, teploty stúpli nad 30°C. Žitava i struha (potôčik za dedinou) vyschli.
Významným bol rok 1948, keď bola naša obec premenovaná z maďarského názvu Derek na pekný názov Kmeťovo podľa národovca Andreja Kmeťa. Hoci bolo obyvateľstvo takmer 100% slovenské, mali sme celé stáročia maďarský názov. 
V roku 1950 bolo Kmeťovo napojené na elektrickú sieť.
Taktiež v roku 1950 sa začína formovať Jednotné roľnícke družstvo (JRD). Jeho prvým predsedom bol Ľudovít Sládeček. Družstvo vlastnilo pôdu o rozlohe 270 hektárov a patrilo obciam Kmeťovo, Michal nad Žitavou, Maňa a Trávnica. Postupne sa budovali budovy: vstupná vrátnica, šrotovňa, sýpka, kancelárie, tabačiareň, kravíny, ošipáreň, kuríny, sklady, kováčska dielňa, zásobáreň pohonných hmôt a vážnica. No v roku 1965 postihla družstvo tragédia, vypukla slintačka. 4. 3. bola vyhlásená karanténa a obec bola po celé dni odrezaná od sveta. V roku 1967 už malo JRD pôdu s rozlohou 838 ha, vinohrady s rozlohou 4,5 ha a ornú pôdu - 608 ha. Pracovalo tu 133 ľudí. 
V rokoch 1958-61 sa uskutočnila stavba Kultúrneho domu. Započal je Štefan Brindza. Nový Kultúrny dom bol slávnostne otvorený 13. augusta 1961 o 16:00. Stavba stála 615.000 Kč.
Po roku 1960, po kolektivizácii sa pomery pomaly vylepšovali. Veľa ľudí našlo prácu v JRD. 
V Kmeťove sme nemali notársky úrad, kvôli úradným veciam museli ľudia chodiť do Michala nad Žitavou. U nás bola len obecná organizácia na čele s richtárom, ktorému pomáhali štyria boženíci a 8-10 výborníkov. 
Od roku 1958 funguje miestny rozhlas, jeho oprava prebehla v roku 1968.
V roku 1965 bola vybudovaná asfaltová cesta na úseku 1100 metrov, v roku 1968 boli asfaltové cesty vybudované v celej obci. 
V roku 1968 bolo zavedené výbojkové neónové osvetlenie.
Služby a obchodná sieť neboli takmer žiadne. Medzi vojnami mal obchod Žid Adler. V roku 1938 bolo vybudované potravné družstvo. Od roku 1950 má v obci svoju predajňu Jednota. Slúžila ako obchod s potravinami, ako krčma a v jej priestoroch sa konávali i svadby, zábavy, rôzne posedenia. V roku 1966 bol postavený nový obchod a pohostinstvo.
V roku 1967 bol upravený park za kostolom, ktorý bol po väčšinu roka pod vodou; previedla sa oprava materskej školy, ku škole bola dostavaná miestnosť pre učiteľa a zborovňa. 
V roku 1968 bola postavená i požiarna zbrojnica.
V septembri 1968 bol vybudovaný aj tzv. hydroglóbus, čiže vodovod. 
Po roku 1968 sa postupne zvyšovala vzdelanostná úroveň. Už dve tretiny mládeže si robili maturitu a desať ľudí malo skončenú vysokú školu, z toho tri ženy. Životná úroveň sa tiež zvyšovala. V strave začali prevládať mäsité pokrmy. Dlhé domy sa začali nahrádzať tzv. štvorcami. Vybudovali sa nové široké ulice. Do domácností sa zavádzajú elektrospotrebiče. No obývacie izby sa stále používajú iba pri slávnostných príležitostiach. 
V roku 1970 sa začala stavať nová budova školy, pretože stará bola zdravotne nevyhovujúca. Od piateho ročníka navštevovali deti školu v Michale nad Žitavou. 
Činnosť Matice slovenskej bola slávnostne obnovená 27. 10. 1968. Predsedom miestnej organizácie bol pán Leonard Sojka. Aj Matica slovenská usporadúvala zábavy. Okrem nej bývala rodičovská zábava, záhradkárska, futbalistická, poľovnícka či regrútska. 
V roku 1964 si mladí chlapci založili hudobnú skupinu THE BEAT - Kmeťovo. Boli známy v širokom okolí. Hrávali na zábavách i na svadbách. 
V roku 1969 sa začala výsadba jabloňového sadu na ploche 28 hektárov. 
Miestne pohostinstvo v novej budove bolo otvorené 23. 4. 1969.
Vodovod sa začal stavať v roku 1970, v rámci cvičenia CO. Bol vybudovaný v dĺžke 2400 metrov a stál 500.000 KČS. 
Pošta bola slávnostne odovzdaná do užívania 1. decembra 1971. Vedúcim pošty bol pán J. Bakoš a poštárku robila pani Bednáriková. V tomto roku začala aj výstavba ohrady okolo cintorína. 
7.mája 1973 začala generálna oprava kostola a tomto roku ju aj dokončili. 
V roku 1996 prebehla rekonštrukcia futbalového ihriska. Postavila sa nová tribúna, hracia plocha ihriska sa vyrovnala. Firma CODECON okrem iného aj na plochu niekdajšieho smetiska navozila množstvo zeminy a vyrovnala tu povrch. Vybudoval sa tu menší komplex ihrisiek s rozlohou 110 / 70 metrov a asfaltová plocha s rozlohou 48 / 35 metrov. Za novými ihriskami sa vyhĺbil rybník s rozlohou 50 / 16 metrov a s hĺbkou 2-3 metre. 
Nové tisícročie občania Kmeťova privítali slávnostne v Dome kultúry. Zišla sa tu celá obec, pán starosta Ľudovít Sládeček predniesol príhovor, zaspievala sa slovenská hymna a pani Margita Švecová predniesla báseň Ty krásna moja rodná (Príloha č.18). 
18. februára 2001 sa konala degustácia vín v Dome kultúry. Zúčastnilo sa na nej 40 vzoriek bieleho a 9 vzoriek červeného vína. Táto súťaž má tradíciu od roku 1978. Okresná degustácia bola 21. apríla, zúčastnilo sa na naj 87 vzoriek a 1. i 3. miesto vyhrali Kmeťovčania. 
Veľkou ranou bola pre mnohým Kmeťovčanov smrť pána farára Ľudovíta Čárskeho dňa 27. 3. 2001. Vo farnosti pôsobil 37 rokov a 6 mesiacov (od 1.10.1963). Pohreb celebroval arcibiskup mons. Ján Sokol. Stará povera tvrdí, že keď zomrie kňaz, do roka si povolá za sebou 12 chlapov. U nás sa to vyplnilo dvojnásobne. Len z Kmeťova zomrelo 14 mužov a mnohí ďalší zomreli v Michale nad Žitavou, v Martinovej a v Malej Mani. 11. júla prišiel do Svätomichalskej farnosti nový duchovný otec Vladimír Palkovič.