Vytlačiť

História obce - Zvyky, obyčaje, tradície

Napísal: Administrator.


Zvyky, obyčaje, tradície:
Ako v takmer každej obci, aj v Kmeťove sú mnohé zvyky. Rok bol na ne bohatý. Väčšinou súviseli s cirkevným rokom, no mnohé mali súvis v kalendárnym rokom. S takmer každým sviatkom sa spája nejaký zvyk. 
Ráno na Nový rok chodili pastieri svíň vinšovať šťastný nový rok. Chodili z domu do domu.Tak isto chodili i na Tri krále, no navštevovali len gazdiné, ktoré mali prasce. Nosili so sebou otiepku brezových prútikov, ktorými vyšibali gazdinú. Ona si potom z otiepky vybrala opakom zásterky jeden prútik a ten si dala do kúta izby, aby sa im vodili prasce. Pastieri nosili so sebou halapartňu s krušpánom, jabĺčkom a s červenou šatkou, s ktorou sa musela gazdiná utrieť, aby mala červené líca. 
Hneď po Novom roku sa začali priasť nite a tkať látky. Túto činnosť vykonávali len ženy, ale často ich chodili pozrieť aj chlapi. Pritom spievali a tancovali. 
Fašiangy sa nemohli zaobísť bez fašiangových zábav. Ľudia sa vyzabávali dosýta, lebo vedeli, že ich čaká dlhý 40-denný pôst cez ktorý zábavy nebývali. Obľúbené boli najmä maškarné bály, keď sa mohli poobliekať od výmyslu sveta.
Počas fašiangov sa konávalo najviac svadieb. Poriadna svadba trvala viac dní. V deň sobáša sa zabávali do polnoci, aby na druhý deň opäť vládali spievať a tancovať. Na druhý deň chodili hostia poobliekaní za maškary, za holiča a kováča. Kováč podkúval nevestu, aby nekrívala a holič holil ženícha. Hostina bola v dome nevesty. K poriadnej svadbe patrilo i čepenie nevesty. Neveste sa z hlavy snímala parta, ktorá symbolizovala panenstvo a dali jej slávnostný čepiec na znak toho, že už je vydatou ženou. Partu od nevesty pýtal družba slovami: "Pýtam sa ťa mladá nevesta, či si dáš partu sňať, či hlávku sťať". Až po treťom spýtaní nevesta pristala na sňatie party a vtedy jej ju ženy vymenili za čepiec. 
Cez fašiangy bývala aj zábava spojená s dvíhaním mladoženáčov. Tie páry, ktoré sa zobrali v uplynulom roku boli slávnostne prijímané medzi ostatných ženáčov. Oblečení boli v tradičných krojoch a dávali všetkým vypiť. O 23:00 začalo samotné dvíhanie. Chlapi si medzi seba vzali ženícha a ženy mladuchu. Vyhadzovali ich do vzduchu. O polnoci sa žrebovali víťazi tomboly. Cenami bola tradične pozdišovská keramika. Ženáči sa zapisovali do Knihy ženáčov. 
Na Popolcovú stredu chodili mládenci vyberať vajíčka od gazdín, ktoré mali mladé dievky. Vraj to bola výslužka za to, že ich vytancovali cez fašiangy a nenechali ich v kúte stáť. 
Na Kvetnú nedeľu chodili dievky topiť Morenu. Morena bola symbolom zimy choroby a smrti. Bola to ženská figúra, ktorá sa vytvorila nastoknutím vreca so slamou na palicu. Kolmo na túto dlhú palicu sa nastokla kratšia, ktorá tvorila ruky. Morene obliekli starú deravú sukňu a blúzku, namaľovali jej tvár a uviazali jej ručník. Šlo sa s ňou cez celú dedinu, čo symbolizovalo odchod zimy. Cestou sa spievali rôzne piesne. Na záver sa s Morenou prišlo na Žitavu, kde ju zapálili a pri speve vhodili do rieky. Okrem topenia Moreny na Kvetnú nedeľu chodili dievčatá z domu do domu so zelenou vetvičkou vŕby, na ktorej mali priviazané farebné stuhy a maľované vajíčka. Spievali pritom: Kvetná nedeľa, kde si kľúče podela? Dala som, dala, svätému Jánu, aby mi otvoril nebeskú bránu. Tráva zelená, vyše kolená, sedí baba v koši, o vajíčka prosí: "dajte mi, dajte, maľované vajce, a keď mi nedáte, nebudú vám husi gágať, ani sliepky kotkodákať, ani malé deti spávať." 
Na Zelený štvrtok sa chodili mladé dievčence umývať do struhy, no museli sa umývať len pod ovisnutou vŕbou, aby mali vlasy pekné dlhé ako tá vŕba a aby boli celý rok čerstvé.
Ráno na Veľkú noc, ešte takmer za tmy bývala procesia na oslavu zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Tejto procesie sa mohli zúčastniť len muži. Podobné procesie bývali i na sviatok Najsvätejšej Trojice, na ktorú sa išlo od kostola pri sochu sv. trojice. Na sviatok svätej Anny sa chodilo k soche sv. Anny. Na sviatok Navštívenia Panny Márie chodili na procesiu k soche Panny Márie, ktorá stála pri ceste do vinohradov. Odtiaľ sa potom chodili do vinohradu oberať ríbezle. V mesiaci jún bývali každý deň pobožnosti pri soche sv. Jána v cintoríne. Na sviatok sv. Vendelína, ktorý bol patrónom pastierov bývala pobožnosť pri jeho soche, ktorá stála pri Žitave. Jeden rok bolo veľmi napršané a veriaci sa nemohli k soche sv. Vendelína vôbec dostať. Vtedy pán Miško, modleník začali spievať "Škoda ťa, šuhajko, že za vodou bývaš" a ľudia sa namiesto modlenia schuti zasmiali. 
Na Veľkonočný pondelok chodili chlapci polievať dievčatá, za čo dostali maľované vajíčka. Polievať chodili veľmi zavčasu. Za nie vždy príjemnú polievačku sa dievčatá chlapcom odplatili šibačkou utorok po Veľkej noci, ktorý volali Šibací utorok. 
V noci z 30. apríla na 1. mája mládenci stavali dievkam máje. Boli to vysoké kmene stromov, na konci ktorých bola zelená koruna stromu. Na vrcholec mája uviazali farebné stužky a celý kmeň obalili bielo-mobro-červeno. Pod vrcholec zavesili fľašu so zafarbenou vodou. 
Keďže Kmeťovo je vinohradníckou obcou, každoročne sa v nedeľu po sviatku svätého Urbana konala pobožnosť na Starej hore (tak sa volajú vinohrady). Odchod bol popoludní od kostola. Všetci išli spolu. Na starej hore sa modlili rôzne modlitby za ochranu úrody hrozna a iného ovocia či zeleniny. Spievali sa náboženské piesne na oslavu Pána Boha a svätých. Potom bol rozchod na hodinu a opäť išli domov v procesii.
Keďže Kmeťovčania boli vždy pobožným ľudom, veľmi obľúbené boli pešie púte na rôzne pútnické miesta. Najobľúbenejšie boli púte do Šaštína, do Vrábel na sviatok Božského Srdca, a do Nitry na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Vždy sa púť začala v skorých ranných hodinách, ešte za tmy, aby nemuseli putovať cez najväčšie teplo. Púte sa zúčastnili mladí i starí. Cestou sa modlili, spievali náboženské piesne, ale i žartovali. Po príchode do Nitry navštívili všetky kostoly a potom sa pobrali na Kalváriu, kde sa zúčastnili na svätej omši a modlitbách. V noci bolo krížová cesta. V nedeľu ráno boli na slávnostnej svätej omši a po nej sa opäť pobrali pešo domov. 
Každoročne sa vo vinohradoch konával Hečík, čo boli voľby horskej rady - hájnika a dvoch peregov. Prístup sem mali len muži. Konali sa vždy na jeseň po oberačke a po skončení prác vo vinici. Každý si nosil svoj vlastný pohárik, z ktorého pil celý večer. Ženy mužov dobre nabalili jedlom i pijatikou. Každý chlap odovzdal jeden hlas pre hájnika a dva hlasy pre peregov. Po sčítaní hlasov museli novozvolení muži zložiť prísahu na sochu svätého Urbana. V čase, keď chlapi volili horskú radu, ženy varievali vo vinohrade lekvár. Drevo tu mali z hája a sliviek mali plné sliváše. Slivkový lekvár varili v medených kotloch. Po uvarení preliali lekvár do kamenných hrncov a dali po upečení chleba ho dali piecť do pece. Na povrchu ho posypali cukrom a škoricou. Takto zakonzervovaný lekvár vydržal celé roky dobrý. 
Na jeseň sa po večeroch šúpavala kukurica. Celá rodina si posadala okolo kopy kukurice, ktorú potom viazali do viazaničiek a vešali na povalu či na gánok, čo bola zastrešená chodba s otvorenou stenou. Pri tejto práci si často pomáhali i susedia. Z jedného takéhoto čistenia sa zachovala i povedačka. Vraj u Borošových sa večer začala čistiť kukurica, no keďže boli po celodennej robote ustatí, všetci nad ňou pospali až do rána. Odvtedy sa hovorí: "Pospime si jak tí Borošoví."
V zime pred Vianocami chodili ženy driapať perie. Každá rodina chovala veľa husí, perie ktorých sa v zime driapalo na periny pre mladé nevesty do výbavy. Popri tejto činnosti sa spievalo a najmä staršie ženy rozprávali rôzne zážitky a príbehy z minulosti. Jednou z obľúbených bola povesť O Kmeťovskej vareškárke, ktorá sa nachádza v prílohe. Veľkú radosť z driapačiek mali najmä deti, ktoré počúvali ženy z teplej pece. Po skončení driapačiek pripravila gazdiná, u ktorej sa driapalo pohostenie - oldomáš. Ak mal chlapec vážna záujem o niektoré dievča, počas driapačiek vysypal cestu od mládenca k dievčaťu kostrbálkami, ktoré zostali po odriapaní peria. 
Na sviatok s. Ondreja v podvečer liali dievky olovo. Pri liatí hovorili: "Svätý Ondreju, my ťa prosíme, túto pamiatku neská svatíme. Ach, Ondreju, daj mi znať, s kým ja budem sobáš mať. Lejeme ti z olova čary, či bude mladý a či starý. Ach, Ondreju, Ondreju, tebe olovo lejú." Podľa tvarov, aké im zostali z olova hádali svoj budúci osud. Večer chodili triasť do humna slivky. Pri trasení hovorili: "Slivka, slivka, trasem ťa; svätý Ondrej, prosím ťa. Dajže mi ty znati, s kým ja budem spati." Odkiaľ zaštekal pes, odtiaľ dostali ženícha. 
Cez advent chodili Barborky, Mikulášovia a Lucie. Barborky chodili v predvečer svojho sviatku, teda 3. decembra, varechou bili dieťa po zadku, kým nepovedali:
"Barborka svätá,
do neba vziata,
včas ráno vstávala,
do knihy hľadela,
čo si tam videla?
Tri zlaté litery,
sviece tam horeli,
keď ja budem umierati,
nedaj diablom pristúpiti,
ale pristúp sama s tvojím Synom Hospodinom až na veky amen".


Svätý Mikuláš chodil 5. decembra. Sprevázdali ho anjel a čert. Deti sa k nemu pomodlili a on im dal cukríky.
Svätá Lucia chodila 12. decembra v bielych šatách a s husím krídlom. S týmto krídlom vymetala všetky kúty od zlých duchov. Nosila so sebou krížik, ktorý museli deti pobozkať. 
Na Štedrý večer na stole nemohlo chýbať ovocie, pupáčky, kapustnica a ryba. Na dverách sa cesnakom urobil krížik. Od stola nesmel nikto vstať, aby sliepky neprestali niesť. Večera začala modlením a vhodením orechov do všetkých kútov izby. Na polnočnú omšu nosili dievčatá do kostola jabĺčko pod pazuchou. Na Božie narodenie vyšli ráno na ulicu a zjedli ho. S akým menom uvideli prvého chlapca, také meno bude mať jej nastávajúci. 
Na Vianoce sa po štedrej večeri chodilo koledovať. Chodili celé rodiny alebo iba deti. Spievali pod oknami známych, susedov či rodiny. Za pekný spev dostali jabĺčko alebo oriešok. Tak isto aj na Nový rok sa chodilo vinšovať všetko dobré do nastávajúceho roku. 
Starí ľudia veľmi radi rozprávajú i nasledujúci príbeh. Miško Bednárik sa vybral kúpiť prasiatko. Prasiatko aj kúpil, pekné a lacno. Keď sa už vracal, jeho cesta viedla cez vinohrady. Ako inak, zastavil sa tu zapiť dobrú kúpu. Spolu s kamarátom čo-to popili a domov sa pobrali na voze. No beda, prasiatko sa im po ceste stratilo z voza. Nuž zišli z voza a vybrali sa ho hľadať. Po ceste späť do vinohradov ho nenašli, tak museli zapiť žiaľ. No keď vyšli von pred hajloch, už tam neboli ani kone s vozom. Smutní sa vracali do dediny, keď tu o chvíľu začuli erdžanie koní. Potešení ich zobrali, sadli na voz a vybrali sa domov. Na prvej zákrute našli i stratené prasiatko. Miško už dokonale šťastný šiel domov. No v dedine už všetko rozchýrila žena nočného strážnika a tak milého Miška čakala nahnevaná žena. Miško len na ňu pozrel a zmohol sa iba na jediné: "Apolka, stalo sa." Odvtedy sa táto veta používa vždy, keď sa niekomu niečo nezadarí. 
Piesne, ktoré pochádzajú z Kmeťova:


V tom dereckom potoce
V tom dereckom potoce
krvavá voda teče.
Budú želieť, budú plakať
ej, tie derecké dievčence. Dav ťa pozdravuvati
tvoj frajer starodávny,
aby si mu ty písala
ej, čo je nové v tomto kraji.

Neplačte vy, dievčence
len si trošku počkajte.
Za rok, lebo za dva ročky
ej, domov ma nečakajte. 
Ja mu písať nebudem,
za pozdrav mu ďakujem
a na jeho falošnosti,
ej, viac sa držať nebudem.

Keď som išiel na ulláp,
nemohla ma milá znať,
podav som jej svoju pravú rúčku,
ej, začav som sa zhovárať.
Čo to milá hovoríš,
a da ma už neľúbiš?
Ja som ten tvoj najmilejší,
ej, o kerom čil hovoríš.

Bár si milý, bár si von,
bodaj by ťa zabev hrom,
aby si ty viac nevábev,
ej, švárne panny za sebou.


Na Dereku rekvírujú tekvice
Na Dereku rekvírujú tekvice,
a na Máni bijú ľudí velice,
na Valkázi uderili na buben.
Zbohom, moja najmilejšia, už idem.


Máme vínko, napime sa
Máme vínko, napime sa,
máme času, zabavme sa.
Vínko pitné, vínko mútne,
kto ťa nemá, hľadí smutne. Vy mládenci, vy nepite,
lebo pierka potratíte.
Vínko pitné, ….

A vy, ženy, vy nepite,
lebo čepce potratíte.
Vínko pitné, …
A vy, deti, vy nepite,
lebo
Vínko pitné,….

A vy dievky, vy nepite,
lebo vienky potratíte.
Vínko pitné, …
A vy, chlapi, vy len pite
a tie ženy dobre bite.
Vínko pitné, ….




Jenna žena v Žitave
Jenna žena v Žitave
tahala konope.
Jenna bláznivá žaba,
ostihla sa jej pri nohe.
A žaba čučala, a žena kričala:
"Jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, je živá,
sponník mi nadvihla."