Vytlačiť

História obce

Napísal: Administrator.

Historický vývoj obce:
Názov Kmeťovo nesie naša obec od roku 1948. Takto bola pomenovaná podľa slovenského národovca, kňaza a vedca Andreja Kmeťa.
Prvá písomná zmienka o našej obci je z roku 1214, keď sme boli pod panstvom hradu Posádka. Vtedy sa volala Gyrok. 
V 13. Storočí, v rokoch 1264-95 patrila obec premonštrátom, potom na konci tohoto storočia od roku 1295 bola majetkom Ostrihomskému arcibiskupstvu. Panstvu Jelenec (hradu Gýmeš) patrila od roku 1386. Vraj v roku 1533, keď do obce vtrhli Turci, obyvatelia sa vykúpili dobytkom a Turci odišli. No v rokoch 1571-73 ju i tak vyrabovali. Dovtedy obec ležala na pravom brehu rieky Žitavy, no potom sa obyvateľstvo presťahovalo na jej pravý breh. Od roku 1830 už patrila časť obce pod panstvo Veľkej Mane. V obci nikdy nebývali páni a preto tu nestojí žiaden kaštieľ a i kostol bol postavený dosť neskoro.

DOBA PREHISTORICKÁ
Pri archeologických vykopávkach sa na území obce našli črepiny s primitívnymi ozdobami, jeden malý a dva väčšie hrnčeky formované rukou, zbraň z jelenieho parohu, ohnisko s veľkým množstvom želoviny (ľudovo volané korýtka), ihlu z vtáčej kosti a dve pece z doby prehistorickej. Tieto nálezy boli v častiach obce nazývaných Záhrady a Kratiny. V roku 1925 zistil Dr. Ján Eisner, že pochádzajú z doby novokameneej a podobajú sa nálezom z Baden-Badenu. Sú staré 5000-6000 rokov. Dnes sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine. (Príloha č.13)
V dobe prehistorickej bola Žitava významnou riekou, čo sa zistilo pri kladení stĺpov elektrického vedenia. Neďaleko dnešného toku našli v pôde množstvo štrku riečneho. V oblasti, kde leží Kmeťovo boli v minulosti ideálne podmienky pre pravekého človeka. V rieke lovil ryby, v lesoch zverinu a lesy mu dali i drevo. Až do začiatku 19. storočia sa tiahli cez naše územia dubové, bukové a cerové lesy. 

DOBA HISTORICKÁ
Pri stavbe cesty našiel jeden žiak malý strieborný peniaz z dôb jedného z rímskych cisárov. Buď ho stratil rímsky legionár, ktorý tadiaľto prechádzal so svojou kohortou; alebo ho mohol stratiť aj rímsky obchodník. Tento nález dokazuje, že cez naše územie viedla cesta. 

POVOD ĽUDU
Podnes nebolo zistené, či sme potomkami dávnych predkov. Starí ľudia tvrdia, že Kmeťovčania pochádzajú z Moravy. Je však isté, že slovanský ľud tu žil už veľmi dávno a nedal sa ovplyvniť žiadnym nárečím. Takmer každá obec v okolí má svoje nárečie, no ani jedno neovplyvnilo obyvateľov Kmeťova a po celé roky si zachovali svoju reč. 
V archíve bývalej nitrianskej župy sa uvádzalo, že Kmeťovo existovalo už za tatarského pochodu, za panovania Arpádovca Vojtecha IV. v roku 1242. Lahinský dokument svedčí, že sa obec vtedy volala Girok. V tomto dokumente sa hovorí, že obec jestvuje už dlhé roky a patrí pod kastelanát (panstvo), ktorý bol v okolí Hlohovca. Meno obce sa z času na čas menilo. Raz sa obec volala Ďrok, potom Gorok, Gyrok, Girok, za Rakúsko-uhorskej monarchie sa volala Ďarak a Ďarok. V časoch 1. Československej republiky sa volala Ďorok a neskôr Derek (číta sa mäkko). Až v roku 1948, po vytvorení 2. Československej republiky sme boli premenovaní na KMEŤOVO, podľa Andreja Kmeťa. 

DOBA FEUDALIZMU
Celé stáročia boli obyvatelia našej obce poddaným ľudom. Svojmu pánovi odovzdávali povinnú dežmu zo zeme, z biednej chalúpky i z hydiny. Chodili i na pánske. Práca tu nebola ľahká. Oralo sa dreveňákom, žalo sa kosou a mlátilo sa cepmi. Dežma sa platila veľkomáňanskému pánovi a za vinice platili komjatickému. Muži museli narukovať aj na vojenskú službu, ktorá trvala 10-12 rokov. 
V obci žili hoferi, čo boli pánski sluhovia (z nemeckého hof = dvor -- dvorník), želiari a urbárnici (z maďarského úr bére = platba pre pána), čiže poddaní, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. 
V roku 1882 bola prevedená komasácia, teda rozdelenie chotára na základe osobného vlastníctva medzi jednotlivými rodinami. V tomto čase bolo v obci 54 domova žili tu rodiny: Mihálová, Šulíkoví, Hoppanoví, Sládečkoví, Zrubcoví, Bednárikoví, Kačákoví, Černákoví, Gajdošíkoví, Švecoví, Bujdákoví. Intravilán obce činil 27.926 štvorcových siah, čiže 23 maďarských holdov. Pôda bola rozdelená na intravilán (funduš), ornú pôdu a lúky 1,158.333 štvorcových siah. Pred komasáciou tu žilo 34 rodín, po nej 58. Do majetku obce patrila škôlka, obecný plevinec, záhrada obecného ovčinca, dom ovčiara, kováča a pastiera; krčma, hliník (smetisko), kresťanský a židovský cintorín; funduše orná pôda a lúky.


Rekapitulácia celého chotára:
Intravilán 27,926 štvorc. siah 23ha 326siah
Orná pôda 880,564 štvorc. siah 733ha 68siah
Lúky 340,564 štvorc. siah 283ha 904siah
Pasienky 120,990 štvorc. siah 100ha 990siah
Neúrodná pôda 73,456 štvorc. siah 61ha 256siah
Spolu 1,443,166 štvorc. siah 1,202ha 766siah


Na úhoroch sa chovali ovce.
Zásoby obilia sa ukladali do jám, ktoré mali tvar vajca.
Jama bola v dolnej časti rozšírená a smerom hore sa zužovala. Vnútro bolo obložené otepou pripevnenou kolíkmi k stenám jamy. Otvor bol zakrytý slameným balvanom. 
Keď sa nevoľníctvo zrušilo, ľudia pracovali pre zveľadenie svojich rodín. 
V roku 1882 bol postavený kostol, ktorý vďační veriaci zasvätili Panne Márii ružencovej. Vystavali ho na voľnej ploche uprostred dediny, no pôda okolo neho bola takmer po celý rok močaristá a bahnistá. Bolo to nebezpečné miesto najmä pre malé deti, ktoré sa tu mohli utopiť. Kúpavali sa tu husi z celej obce, čo tiež neprospievalo zdravotnej úrovni obyvateľov. Až po mnohých rokoch sa podarilo tento pozemok odvodniť a vystavať tu park.



Pohľad na kostol spredu a kríž s krucifixom 


Oltár

Socha Panny Márie ružencovej, patrónky kostola a Panny Márie škapuliarskej 


Domy sa stavali z hliny, hovorilo sa im nabíjané domy. Pred začatím stavby sa navozilo veľké množstvo hliny zo smetiska za cintorínom. Táto hlina sa dávala medzi dosky v šírke múrov a chlapi tzv. nabijákmi ju na tvrdo ubíjali medzi nimi. Tieto stavebné práce sa robievali kolektívne, pomáhala celá rodina, susedia a každý, kto mohol. Druhý spôsob stavania domov bolo tzv. vykladanie. Urobila sa zmes z hliny a z obilných pliev, z ktorej sa stavali steny. Domy sa stavali do dĺžky a podľa toho, ako sa rodina rozmnožovala sa pristavovali izby. V jednom dvore bývalo i 6-8 rodín. V rodinnom dome bola jedna priestranná izba, kuchynka a komora. Zariadenie domov bolo skromné. Mali len postele, stôl, zopár stoličiek, vyrezávanú lavicu, kolísku, truhlu na šaty zafarbenú na červeno alebo na modro. Steny zdobili obrazy čičmanského pôvodu. Vo dvore stála maštaľ. Strechy domov boli pokryté slamou. Z ražnej slamy sa narobili tzv. hlavačky, ktoré sa priväzovali na krovové laty. Čelá striech mali tvar trojuholníka. Boli urobené z dosiek, ich kraje boli zubkované, v strede mali často vyrezaný kríž, kalich či tulipán. (Príloha č. 16) Izby boli maličké, múry takmer stále vlhké, bez dlážky. Ploty a brány sa nestavali. Za domom mávali gazdovia humná, ktoré slúžili iba na hospodárske účely. Nepestovali tu ani len ovocné stromy, iba agáty. 



KAPITALIZMUS
Komasácia priniesla samostatnosť rodín, no prišli nové starosti. Ľudia nemali dostatok dobytka, strojov na obrábanie pôdy. Časť pôdy nechávali každý rok ležať úhorom, aby je na budúci rok lepšie využili. 
Vinohrady mali Kmeťovčania na černockej hore a časť na komjatickej. Túto komjatickú časť obec zakúpila od komjatického pána. Okolo roku 1890 boli vinohrady zničené filoxerou a gazdovia mali veľké škody. Z vinohradov im plynuli najväčšie príjmy. Celé roky šetrili na sadenice a na postreky a hnojivá a ich práca vyšla nazmar. Taktiež celé roky šetrili, aby si mohli kúpiť kúsok poľa. Pôda mala veľkú vzácnosť medzi poľnohospodársky založeným ľudom. 
Obyvateľstvo bolo veľmi chudobné. Celý týždeň sa varievala fazuľa alebo zemiaky, vo štvrtok a v nedeľu sa jedlo i mäso. Hoci sa chovala hydina či dobytok, väčšina mäsa sa popredala do mesta. Aj mlieko, smotana alebo pekné jabĺčka sa nosili do Šurian. Každá korunka bola vzácna a muselo sa šetriť. Raz do týždňa sa varil obar, ktorý jedávali v nedeľu na raňajky. Bola to cesnakom zapražená polievka. Na najväčšie slávnosti sa jedli hurky - jaternice. Tie sa podávali na krsty, na svadby, na kary i na hody. Odvtedy volajú Kmeťovčanov HURKÁŠI. Pilo sa aj veľa pálenky, ktorá sa tu volala gajst. Krčmári Adler, Jukes a Lamm tu veľmi zbohatli. 
Odev bol tiež skromný. Chlapi nosili tmavomodré súkenné šaty. Súčasťou ich odevu boli nohavice, kabát a lajblík. Ako bielizeň nosili konopné gate a biele šifónové košele. Čierne vysoké čižmy nosili len na sviatky. Vo sviatočné dni nosili tzv. rajtky, čo boli nohavice do kolien široké a pod kolenami zúžené, ktoré mali zasunuté do čižiem. Nesmel im chýbať ani širák, klobúk. V pracovné dni nosili šaty z konopných látok zafarbené na hnedo alebo na bordovo. V lete sa obliekali do bledších šiat, v zime nosili vyšívané haleny. Ženy nosili sukne pod kolená. V lete nosili biele rukávce, dievky mali červené rámenné (skladané) sukne a staršie vydaté ženy nosili tmavšie sukne. Na sukniach nosili futy, čiže zásterky. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec s grgulami, čo boli akési rohy z tvrdého materiálu, ktoré držali tvar čepca. Čepce bývali krásne zdobené a vyšívané. Niektoré nosili ručníky namiesto grgúľ. Slobodné dievky nosili zapletané vrkoče s vpletenými stuhami. Do práce mali ženy namiesto rukáviec lipiťky či jupky, v zime nosili kacabajky a vizetku a vysoké čižmy. Nosilo sa vicero sukieň. Na spodku mali staršie sukne a navrchu najnovšiu. Z látok sa používal najmä aksamiet, merino, livter, hodváb, delin a barchet. Najviac sa však šili odevy z plátna, ktoré sa natkalo doma z konope. Nevesty mali biely či svetlomodrý kroj, na hlave partu s mnohými stužkami, kvetmi a s rozmarínom.
Najchudobnejšie a najhoršie boli roky 1900-1910. Najväčším veriteľom bola Nitrianska kapitola a banky. Obyvatelia sa za každú cenu snažili rozširovať si majetky a polia, lebo mali veľa detí, ktorým chceli niečo zanechať. Od Komjatického pána sa prenajalo 300 malých holdov zeme na západe, ktoré po prvej svetovej vojne pripadli do kmeťovského chotára. V roku 1907 sa v michalskom chotári zakúpilo 300 malých holdov od Aurela a Adolfa Abaffy. Chudobnejší predávali pôdu bohatším a chodili k nim pracovať ako nádenníci. Mnohí na jar odišli a vracali sa až neskoro na jeseň. V zime chlapi robili húžvičky z kukuričného šúpolia na viazanie viniča a ženy priadli konope a tkali. 
Keď bola v roku 1866 epidémia cholery, našej obci sa zázračne vyhla a neboli takmer žiadne úmrtia.
Po dlhé roky nebola v obci škola. Prvé zmienky o nej hovoria, že vznikla asi v polovici 19. storočia, bola cirkevného rázu a prvým učiteľom bol obecný kováč Žigmund Blažek, ktorý ako jeden z mála vedel čítať a písať. No táto škola vyhorela aj s časťou dediny 19. 5. 1892. Panské vrstvy nemali záujem o vzdelaný ľud a preto bola vzdelanosť na veľmi nízkej úrovni. Ako-tak plnila vzdelávaciu funkciu rímsko-katolícka cirkev. Koncom 19. storočia sa vystavila nová budova školy s jednou veľkou triedou a s izbou pre učiteľa. Okolo roku 1900 tu už pôsobili kvalifikovaní pedagógovia. No v čase, keď naša obec patrila do Maďarska, učili u nás maďarskí učitelia. Keďže nebola povinná školská dochádzka, deti viac nechodili ako chodili do školy. Na poli a vo vinohrade bolo veľa roboty a tak museli pomáhať rodičom. Od roku 1909 mala škola už dve triedy.
Veľkou udalosťou bolo otvorenie železničnej trate zo Šurian po Topolčianky v roku 1894. Síce vlak u nás nestával a ľudia museli chodiť do Mane alebo Michala, ale i tak to v mnohých ohľadoch ľuďom zľahčilo život. Vlaková zástavka bola vybudovaná až v roku. 1965.
Veľmi tragickou udalosťou bola 1. svetová vojna. V obci bola vyhlásená jednej augustovej noci o druhej hodine nadránom a hneď na druhý deň museli narukovať chlapi od 30 do 42 rokov. Bolo to v časoch prác na poli, ktoré potom museli robiť ženy s deťmi a staršími mužmi. Pri najťažších prácach pomáhali ruskí vojnoví zajatci. Najväčší hlad počas vojny bol v roku 1915. V roku 1917 prišli rekvírovať kostolné zvony. Všetok veriaci ľud sa na znak nesúhlasu zhromaždil pred kostolom. No zvony i napriek odporu zhodili a pobrali aj všetky medené nádoby. V prvej svetovej vojne padlo 22 mužov z Kmeťova. 
Koncom vojny sa neskončilo násilie v obci. V roku 1919 sa opäť strieľalo. Z Maďarska sem postupovalo vojsko Maďarskej republiky rád vedené Kum Bélom. V júni obsadili obec, držali ju jeden deň a noc, potom bez slova ustúpili. 
V roku 1921 bolo povstanie roľníkov proti veľkostatkárom. 
V januári a februári 1927 zachvátil aj našu obec chrípková epidémia - tzv. španielka. No nepodľahlo jej veľa ľudí.
Rok 1926 bol veľmi mokrý, stále pršalo. Rieka Žitavy sa vyliala zo svojho koryta, obilie zhnilo na poliach, lúky boli pod vodou. Zima 1928/29 bola veľmi chladná. Udreli silné mrazy, až -30°C (aj v roku 1776), napadlo aj veľa snehu. Napríklad 12. marca napadol meter snehu a udržal sa jeden týždeň. 
Aj z týchto dôvodov, aj kvôli svetovej hospodárskej kríze nastala v 30. rokoch veľká bieda a hlad. Vydávali sa tzv. žobračenky. 
V máji 1938 nastala čiastočná mobilizácia obyvateľstva. V septembri 1938 komisia vo Viedni pridelila južné Slovensko Maďarsku. Vládol tu admirál Mikuláš Horthy. Dňom 2.11.1938 sme sa stali súčasťou Maďarska, v škole sa začalo vyučovať po maďarsky, dostali sme maďarského kňaza. 
V časoch druhej svetovej vojny takmer polovica chlapov z dediny narukovala do vojny. Takmer žiadny muž nebol v obci v roku 1944, teda v čase Slovenského národného povstania. 25. 3. 1945 sa k obci priblížili nemeckí vojaci od Mane dopoludnia o 11. hodine. Zahynul tu jeden Nemec. Ich úlohou bolo vyhodiť železničný most do vzduchu a tak odrezať cestu sovietskym vojskám. No zásluhou Derečanov bol most zachránený. Jedna ženička pozbierala v obci jedlo, pitie, no najmä veľa alkoholu. Vojakov opili, nakŕmili a poslali ich preč spitých tak, že si nepamätali, prečo vlastne prišli. Kmeťovo bolo oslobodené sovietskou armádou 28. 3. 1945. V tejto vojne padlo 17 mužov a dvaja sa vrátili ako invalidi.
Po druhej svetovej vojne sa opäť vytvorilo Československo a Maďarskom zabraté územia sa vrátili do rúk ČSR. 
Rok 1947 bol mimoriadne suchý. Pol roka, od mája do októbra, vôbec nepršalo. Úroda bola veľmi slabá, teploty stúpli nad 30°C. Žitava i struha (potôčik za dedinou) vyschli.
Významným bol rok 1948, keď bola naša obec premenovaná z maďarského názvu Derek na pekný názov Kmeťovo podľa národovca Andreja Kmeťa. Hoci bolo obyvateľstvo takmer 100% slovenské, mali sme celé stáročia maďarský názov. 
V roku 1950 bolo Kmeťovo napojené na elektrickú sieť.
Taktiež v roku 1950 sa začína formovať Jednotné roľnícke družstvo (JRD). Jeho prvým predsedom bol Ľudovít Sládeček. Družstvo vlastnilo pôdu o rozlohe 270 hektárov a patrilo obciam Kmeťovo, Michal nad Žitavou, Maňa a Trávnica. Postupne sa budovali budovy: vstupná vrátnica, šrotovňa, sýpka, kancelárie, tabačiareň, kravíny, ošipáreň, kuríny, sklady, kováčska dielňa, zásobáreň pohonných hmôt a vážnica. No v roku 1965 postihla družstvo tragédia, vypukla slintačka. 4. 3. bola vyhlásená karanténa a obec bola po celé dni odrezaná od sveta. V roku 1967 už malo JRD pôdu s rozlohou 838 ha, vinohrady s rozlohou 4,5 ha a ornú pôdu - 608 ha. Pracovalo tu 133 ľudí. 
V rokoch 1958-61 sa uskutočnila stavba Kultúrneho domu. Započal je Štefan Brindza. Nový Kultúrny dom bol slávnostne otvorený 13. augusta 1961 o 16:00. Stavba stála 615.000 Kč.
Po roku 1960, po kolektivizácii sa pomery pomaly vylepšovali. Veľa ľudí našlo prácu v JRD. 
V Kmeťove sme nemali notársky úrad, kvôli úradným veciam museli ľudia chodiť do Michala nad Žitavou. U nás bola len obecná organizácia na čele s richtárom, ktorému pomáhali štyria boženíci a 8-10 výborníkov. 
Od roku 1958 funguje miestny rozhlas, jeho oprava prebehla v roku 1968.
V roku 1965 bola vybudovaná asfaltová cesta na úseku 1100 metrov, v roku 1968 boli asfaltové cesty vybudované v celej obci. 
V roku 1968 bolo zavedené výbojkové neónové osvetlenie.
Služby a obchodná sieť neboli takmer žiadne. Medzi vojnami mal obchod Žid Adler. V roku 1938 bolo vybudované potravné družstvo. Od roku 1950 má v obci svoju predajňu Jednota. Slúžila ako obchod s potravinami, ako krčma a v jej priestoroch sa konávali i svadby, zábavy, rôzne posedenia. V roku 1966 bol postavený nový obchod a pohostinstvo.
V roku 1967 bol upravený park za kostolom, ktorý bol po väčšinu roka pod vodou; previedla sa oprava materskej školy, ku škole bola dostavaná miestnosť pre učiteľa a zborovňa. 
V roku 1968 bola postavená i požiarna zbrojnica.
V septembri 1968 bol vybudovaný aj tzv. hydroglóbus, čiže vodovod. 
Po roku 1968 sa postupne zvyšovala vzdelanostná úroveň. Už dve tretiny mládeže si robili maturitu a desať ľudí malo skončenú vysokú školu, z toho tri ženy. Životná úroveň sa tiež zvyšovala. V strave začali prevládať mäsité pokrmy. Dlhé domy sa začali nahrádzať tzv. štvorcami. Vybudovali sa nové široké ulice. Do domácností sa zavádzajú elektrospotrebiče. No obývacie izby sa stále používajú iba pri slávnostných príležitostiach. 
V roku 1970 sa začala stavať nová budova školy, pretože stará bola zdravotne nevyhovujúca. Od piateho ročníka navštevovali deti školu v Michale nad Žitavou. 
Činnosť Matice slovenskej bola slávnostne obnovená 27. 10. 1968. Predsedom miestnej organizácie bol pán Leonard Sojka. Aj Matica slovenská usporadúvala zábavy. Okrem nej bývala rodičovská zábava, záhradkárska, futbalistická, poľovnícka či regrútska. 
V roku 1964 si mladí chlapci založili hudobnú skupinu THE BEAT - Kmeťovo. Boli známy v širokom okolí. Hrávali na zábavách i na svadbách. 
V roku 1969 sa začala výsadba jabloňového sadu na ploche 28 hektárov. 
Miestne pohostinstvo v novej budove bolo otvorené 23. 4. 1969.
Vodovod sa začal stavať v roku 1970, v rámci cvičenia CO. Bol vybudovaný v dĺžke 2400 metrov a stál 500.000 KČS. 
Pošta bola slávnostne odovzdaná do užívania 1. decembra 1971. Vedúcim pošty bol pán J. Bakoš a poštárku robila pani Bednáriková. V tomto roku začala aj výstavba ohrady okolo cintorína. 
7.mája 1973 začala generálna oprava kostola a tomto roku ju aj dokončili. 
V roku 1996 prebehla rekonštrukcia futbalového ihriska. Postavila sa nová tribúna, hracia plocha ihriska sa vyrovnala. Firma CODECON okrem iného aj na plochu niekdajšieho smetiska navozila množstvo zeminy a vyrovnala tu povrch. Vybudoval sa tu menší komplex ihrisiek s rozlohou 110 / 70 metrov a asfaltová plocha s rozlohou 48 / 35 metrov. Za novými ihriskami sa vyhĺbil rybník s rozlohou 50 / 16 metrov a s hĺbkou 2-3 metre. 
Nové tisícročie občania Kmeťova privítali slávnostne v Dome kultúry. Zišla sa tu celá obec, pán starosta Ľudovít Sládeček predniesol príhovor, zaspievala sa slovenská hymna a pani Margita Švecová predniesla báseň Ty krásna moja rodná (Príloha č.18). 
18. februára 2001 sa konala degustácia vín v Dome kultúry. Zúčastnilo sa na nej 40 vzoriek bieleho a 9 vzoriek červeného vína. Táto súťaž má tradíciu od roku 1978. Okresná degustácia bola 21. apríla, zúčastnilo sa na naj 87 vzoriek a 1. i 3. miesto vyhrali Kmeťovčania. 
Veľkou ranou bola pre mnohým Kmeťovčanov smrť pána farára Ľudovíta Čárskeho dňa 27. 3. 2001. Vo farnosti pôsobil 37 rokov a 6 mesiacov (od 1.10.1963). Pohreb celebroval arcibiskup mons. Ján Sokol. Stará povera tvrdí, že keď zomrie kňaz, do roka si povolá za sebou 12 chlapov. U nás sa to vyplnilo dvojnásobne. Len z Kmeťova zomrelo 14 mužov a mnohí ďalší zomreli v Michale nad Žitavou, v Martinovej a v Malej Mani. 11. júla prišiel do Svätomichalskej farnosti nový duchovný otec Vladimír Palkovič.




Zvyky, obyčaje, tradície:
Ako v takmer každej obci, aj v Kmeťove sú mnohé zvyky. Rok bol na ne bohatý. Väčšinou súviseli s cirkevným rokom, no mnohé mali súvis v kalendárnym rokom. S takmer každým sviatkom sa spája nejaký zvyk. 
Ráno na Nový rok chodili pastieri svíň vinšovať šťastný nový rok. Chodili z domu do domu.Tak isto chodili i na Tri krále, no navštevovali len gazdiné, ktoré mali prasce. Nosili so sebou otiepku brezových prútikov, ktorými vyšibali gazdinú. Ona si potom z otiepky vybrala opakom zásterky jeden prútik a ten si dala do kúta izby, aby sa im vodili prasce. Pastieri nosili so sebou halapartňu s krušpánom, jabĺčkom a s červenou šatkou, s ktorou sa musela gazdiná utrieť, aby mala červené líca. 
Hneď po Novom roku sa začali priasť nite a tkať látky. Túto činnosť vykonávali len ženy, ale často ich chodili pozrieť aj chlapi. Pritom spievali a tancovali. 
Fašiangy sa nemohli zaobísť bez fašiangových zábav. Ľudia sa vyzabávali dosýta, lebo vedeli, že ich čaká dlhý 40-denný pôst cez ktorý zábavy nebývali. Obľúbené boli najmä maškarné bály, keď sa mohli poobliekať od výmyslu sveta.
Počas fašiangov sa konávalo najviac svadieb. Poriadna svadba trvala viac dní. V deň sobáša sa zabávali do polnoci, aby na druhý deň opäť vládali spievať a tancovať. Na druhý deň chodili hostia poobliekaní za maškary, za holiča a kováča. Kováč podkúval nevestu, aby nekrívala a holič holil ženícha. Hostina bola v dome nevesty. K poriadnej svadbe patrilo i čepenie nevesty. Neveste sa z hlavy snímala parta, ktorá symbolizovala panenstvo a dali jej slávnostný čepiec na znak toho, že už je vydatou ženou. Partu od nevesty pýtal družba slovami: "Pýtam sa ťa mladá nevesta, či si dáš partu sňať, či hlávku sťať". Až po treťom spýtaní nevesta pristala na sňatie party a vtedy jej ju ženy vymenili za čepiec. 
Cez fašiangy bývala aj zábava spojená s dvíhaním mladoženáčov. Tie páry, ktoré sa zobrali v uplynulom roku boli slávnostne prijímané medzi ostatných ženáčov. Oblečení boli v tradičných krojoch a dávali všetkým vypiť. O 23:00 začalo samotné dvíhanie. Chlapi si medzi seba vzali ženícha a ženy mladuchu. Vyhadzovali ich do vzduchu. O polnoci sa žrebovali víťazi tomboly. Cenami bola tradične pozdišovská keramika. Ženáči sa zapisovali do Knihy ženáčov. 
Na Popolcovú stredu chodili mládenci vyberať vajíčka od gazdín, ktoré mali mladé dievky. Vraj to bola výslužka za to, že ich vytancovali cez fašiangy a nenechali ich v kúte stáť. 
Na Kvetnú nedeľu chodili dievky topiť Morenu. Morena bola symbolom zimy choroby a smrti. Bola to ženská figúra, ktorá sa vytvorila nastoknutím vreca so slamou na palicu. Kolmo na túto dlhú palicu sa nastokla kratšia, ktorá tvorila ruky. Morene obliekli starú deravú sukňu a blúzku, namaľovali jej tvár a uviazali jej ručník. Šlo sa s ňou cez celú dedinu, čo symbolizovalo odchod zimy. Cestou sa spievali rôzne piesne. Na záver sa s Morenou prišlo na Žitavu, kde ju zapálili a pri speve vhodili do rieky. Okrem topenia Moreny na Kvetnú nedeľu chodili dievčatá z domu do domu so zelenou vetvičkou vŕby, na ktorej mali priviazané farebné stuhy a maľované vajíčka. Spievali pritom: Kvetná nedeľa, kde si kľúče podela? Dala som, dala, svätému Jánu, aby mi otvoril nebeskú bránu. Tráva zelená, vyše kolená, sedí baba v koši, o vajíčka prosí: "dajte mi, dajte, maľované vajce, a keď mi nedáte, nebudú vám husi gágať, ani sliepky kotkodákať, ani malé deti spávať." 
Na Zelený štvrtok sa chodili mladé dievčence umývať do struhy, no museli sa umývať len pod ovisnutou vŕbou, aby mali vlasy pekné dlhé ako tá vŕba a aby boli celý rok čerstvé.
Ráno na Veľkú noc, ešte takmer za tmy bývala procesia na oslavu zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Tejto procesie sa mohli zúčastniť len muži. Podobné procesie bývali i na sviatok Najsvätejšej Trojice, na ktorú sa išlo od kostola pri sochu sv. trojice. Na sviatok svätej Anny sa chodilo k soche sv. Anny. Na sviatok Navštívenia Panny Márie chodili na procesiu k soche Panny Márie, ktorá stála pri ceste do vinohradov. Odtiaľ sa potom chodili do vinohradu oberať ríbezle. V mesiaci jún bývali každý deň pobožnosti pri soche sv. Jána v cintoríne. Na sviatok sv. Vendelína, ktorý bol patrónom pastierov bývala pobožnosť pri jeho soche, ktorá stála pri Žitave. Jeden rok bolo veľmi napršané a veriaci sa nemohli k soche sv. Vendelína vôbec dostať. Vtedy pán Miško, modleník začali spievať "Škoda ťa, šuhajko, že za vodou bývaš" a ľudia sa namiesto modlenia schuti zasmiali. 
Na Veľkonočný pondelok chodili chlapci polievať dievčatá, za čo dostali maľované vajíčka. Polievať chodili veľmi zavčasu. Za nie vždy príjemnú polievačku sa dievčatá chlapcom odplatili šibačkou utorok po Veľkej noci, ktorý volali Šibací utorok. 
V noci z 30. apríla na 1. mája mládenci stavali dievkam máje. Boli to vysoké kmene stromov, na konci ktorých bola zelená koruna stromu. Na vrcholec mája uviazali farebné stužky a celý kmeň obalili bielo-mobro-červeno. Pod vrcholec zavesili fľašu so zafarbenou vodou. 
Keďže Kmeťovo je vinohradníckou obcou, každoročne sa v nedeľu po sviatku svätého Urbana konala pobožnosť na Starej hore (tak sa volajú vinohrady). Odchod bol popoludní od kostola. Všetci išli spolu. Na starej hore sa modlili rôzne modlitby za ochranu úrody hrozna a iného ovocia či zeleniny. Spievali sa náboženské piesne na oslavu Pána Boha a svätých. Potom bol rozchod na hodinu a opäť išli domov v procesii.
Keďže Kmeťovčania boli vždy pobožným ľudom, veľmi obľúbené boli pešie púte na rôzne pútnické miesta. Najobľúbenejšie boli púte do Šaštína, do Vrábel na sviatok Božského Srdca, a do Nitry na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Vždy sa púť začala v skorých ranných hodinách, ešte za tmy, aby nemuseli putovať cez najväčšie teplo. Púte sa zúčastnili mladí i starí. Cestou sa modlili, spievali náboženské piesne, ale i žartovali. Po príchode do Nitry navštívili všetky kostoly a potom sa pobrali na Kalváriu, kde sa zúčastnili na svätej omši a modlitbách. V noci bolo krížová cesta. V nedeľu ráno boli na slávnostnej svätej omši a po nej sa opäť pobrali pešo domov. 
Každoročne sa vo vinohradoch konával Hečík, čo boli voľby horskej rady - hájnika a dvoch peregov. Prístup sem mali len muži. Konali sa vždy na jeseň po oberačke a po skončení prác vo vinici. Každý si nosil svoj vlastný pohárik, z ktorého pil celý večer. Ženy mužov dobre nabalili jedlom i pijatikou. Každý chlap odovzdal jeden hlas pre hájnika a dva hlasy pre peregov. Po sčítaní hlasov museli novozvolení muži zložiť prísahu na sochu svätého Urbana. V čase, keď chlapi volili horskú radu, ženy varievali vo vinohrade lekvár. Drevo tu mali z hája a sliviek mali plné sliváše. Slivkový lekvár varili v medených kotloch. Po uvarení preliali lekvár do kamenných hrncov a dali po upečení chleba ho dali piecť do pece. Na povrchu ho posypali cukrom a škoricou. Takto zakonzervovaný lekvár vydržal celé roky dobrý. 
Na jeseň sa po večeroch šúpavala kukurica. Celá rodina si posadala okolo kopy kukurice, ktorú potom viazali do viazaničiek a vešali na povalu či na gánok, čo bola zastrešená chodba s otvorenou stenou. Pri tejto práci si často pomáhali i susedia. Z jedného takéhoto čistenia sa zachovala i povedačka. Vraj u Borošových sa večer začala čistiť kukurica, no keďže boli po celodennej robote ustatí, všetci nad ňou pospali až do rána. Odvtedy sa hovorí: "Pospime si jak tí Borošoví."
V zime pred Vianocami chodili ženy driapať perie. Každá rodina chovala veľa husí, perie ktorých sa v zime driapalo na periny pre mladé nevesty do výbavy. Popri tejto činnosti sa spievalo a najmä staršie ženy rozprávali rôzne zážitky a príbehy z minulosti. Jednou z obľúbených bola povesť O Kmeťovskej vareškárke, ktorá sa nachádza v prílohe. Veľkú radosť z driapačiek mali najmä deti, ktoré počúvali ženy z teplej pece. Po skončení driapačiek pripravila gazdiná, u ktorej sa driapalo pohostenie - oldomáš. Ak mal chlapec vážna záujem o niektoré dievča, počas driapačiek vysypal cestu od mládenca k dievčaťu kostrbálkami, ktoré zostali po odriapaní peria. 
Na sviatok s. Ondreja v podvečer liali dievky olovo. Pri liatí hovorili: "Svätý Ondreju, my ťa prosíme, túto pamiatku neská svatíme. Ach, Ondreju, daj mi znať, s kým ja budem sobáš mať. Lejeme ti z olova čary, či bude mladý a či starý. Ach, Ondreju, Ondreju, tebe olovo lejú." Podľa tvarov, aké im zostali z olova hádali svoj budúci osud. Večer chodili triasť do humna slivky. Pri trasení hovorili: "Slivka, slivka, trasem ťa; svätý Ondrej, prosím ťa. Dajže mi ty znati, s kým ja budem spati." Odkiaľ zaštekal pes, odtiaľ dostali ženícha. 
Cez advent chodili Barborky, Mikulášovia a Lucie. Barborky chodili v predvečer svojho sviatku, teda 3. decembra, varechou bili dieťa po zadku, kým nepovedali:
"Barborka svätá,
do neba vziata,
včas ráno vstávala,
do knihy hľadela,
čo si tam videla?
Tri zlaté litery,
sviece tam horeli,
keď ja budem umierati,
nedaj diablom pristúpiti,
ale pristúp sama s tvojím Synom Hospodinom až na veky amen".


Svätý Mikuláš chodil 5. decembra. Sprevázdali ho anjel a čert. Deti sa k nemu pomodlili a on im dal cukríky.
Svätá Lucia chodila 12. decembra v bielych šatách a s husím krídlom. S týmto krídlom vymetala všetky kúty od zlých duchov. Nosila so sebou krížik, ktorý museli deti pobozkať. 
Na Štedrý večer na stole nemohlo chýbať ovocie, pupáčky, kapustnica a ryba. Na dverách sa cesnakom urobil krížik. Od stola nesmel nikto vstať, aby sliepky neprestali niesť. Večera začala modlením a vhodením orechov do všetkých kútov izby. Na polnočnú omšu nosili dievčatá do kostola jabĺčko pod pazuchou. Na Božie narodenie vyšli ráno na ulicu a zjedli ho. S akým menom uvideli prvého chlapca, také meno bude mať jej nastávajúci. 
Na Vianoce sa po štedrej večeri chodilo koledovať. Chodili celé rodiny alebo iba deti. Spievali pod oknami známych, susedov či rodiny. Za pekný spev dostali jabĺčko alebo oriešok. Tak isto aj na Nový rok sa chodilo vinšovať všetko dobré do nastávajúceho roku. 
Starí ľudia veľmi radi rozprávajú i nasledujúci príbeh. Miško Bednárik sa vybral kúpiť prasiatko. Prasiatko aj kúpil, pekné a lacno. Keď sa už vracal, jeho cesta viedla cez vinohrady. Ako inak, zastavil sa tu zapiť dobrú kúpu. Spolu s kamarátom čo-to popili a domov sa pobrali na voze. No beda, prasiatko sa im po ceste stratilo z voza. Nuž zišli z voza a vybrali sa ho hľadať. Po ceste späť do vinohradov ho nenašli, tak museli zapiť žiaľ. No keď vyšli von pred hajloch, už tam neboli ani kone s vozom. Smutní sa vracali do dediny, keď tu o chvíľu začuli erdžanie koní. Potešení ich zobrali, sadli na voz a vybrali sa domov. Na prvej zákrute našli i stratené prasiatko. Miško už dokonale šťastný šiel domov. No v dedine už všetko rozchýrila žena nočného strážnika a tak milého Miška čakala nahnevaná žena. Miško len na ňu pozrel a zmohol sa iba na jediné: "Apolka, stalo sa." Odvtedy sa táto veta používa vždy, keď sa niekomu niečo nezadarí. 
Piesne, ktoré pochádzajú z Kmeťova:


V tom dereckom potoce
V tom dereckom potoce
krvavá voda teče.
Budú želieť, budú plakať
ej, tie derecké dievčence. Dav ťa pozdravuvati
tvoj frajer starodávny,
aby si mu ty písala
ej, čo je nové v tomto kraji.

Neplačte vy, dievčence
len si trošku počkajte.
Za rok, lebo za dva ročky
ej, domov ma nečakajte. 
Ja mu písať nebudem,
za pozdrav mu ďakujem
a na jeho falošnosti,
ej, viac sa držať nebudem.

Keď som išiel na ulláp,
nemohla ma milá znať,
podav som jej svoju pravú rúčku,
ej, začav som sa zhovárať.
Čo to milá hovoríš,
a da ma už neľúbiš?
Ja som ten tvoj najmilejší,
ej, o kerom čil hovoríš.

Bár si milý, bár si von,
bodaj by ťa zabev hrom,
aby si ty viac nevábev,
ej, švárne panny za sebou.


Na Dereku rekvírujú tekvice
Na Dereku rekvírujú tekvice,
a na Máni bijú ľudí velice,
na Valkázi uderili na buben.
Zbohom, moja najmilejšia, už idem.


Máme vínko, napime sa
Máme vínko, napime sa,
máme času, zabavme sa.
Vínko pitné, vínko mútne,
kto ťa nemá, hľadí smutne. Vy mládenci, vy nepite,
lebo pierka potratíte.
Vínko pitné, ….

A vy, ženy, vy nepite,
lebo čepce potratíte.
Vínko pitné, …
A vy, deti, vy nepite,
lebo
Vínko pitné,….

A vy dievky, vy nepite,
lebo vienky potratíte.
Vínko pitné, …
A vy, chlapi, vy len pite
a tie ženy dobre bite.
Vínko pitné, ….




Jenna žena v Žitave
Jenna žena v Žitave
tahala konope.
Jenna bláznivá žaba,
ostihla sa jej pri nohe.
A žaba čučala, a žena kričala:
"Jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, jaj, je živá,
sponník mi nadvihla."


Kultúrno - historické pamiatky:
Snáď najvýznamnejšou pamiatkou Kmeťova je rímsko-katolícky kostol zasvätený Panne Márii ružencovej. (Príloha č. 14 a 15) Jeho výstavba bola dokončená v roku 1882 a teda je postavený v klasicistickom štýle. Bol postavený na močaristých pôdach a bahniskách. Po celý rok tu bola rozmočená pôda. Podnikli sa viaceré pokusy o odvodnenie plochy za kostolom, ale bezvýsledne. Smutná udalosť postihla veriaci ľud v roku 1917, keď rekvírovali kostolné zvony. Na znak nesúhlasu sa všetko obyvateľstvo zhromaždilo pred kostolom, ale zvony i tak zhodili, rozbili a okrem nich pobrali aj všetky medené nádoby z obce. Rozsiahla rekonštrukcia kostola bola prevedená v roku 1942. V roku 1994 bola dostavaná prístavba, ktorá je zasvätená Panne Márii škapuliarskej a Trom košickým mučeníkom. Posledná vnútorná i vonkajšia maľovka kostola bola v roku 2001. V tomto roku sa opravila i strecha kostola a bol pozlátený kríž na kostolnej veži. 
V kostole sa nachádzajú viaceré hodnotné a krásne sochy svätých. Snáď najkrajšou je socha Panny Márie ružencovej, ktorá zobrazuje patrónku nášho kostolíka. (Príloha č.14 a 15) Túto sochu venoval do kostola Alexander Černák s manželkou Rozáliou. Socha je takmer v životnej veľkosti a je vystrúhaná z hruškového dreva. 
Ďalšou nádhernou pamiatkou je svätý kríž s krucifixom, ktorý je nad oltárom. (Príloha č.14) Tento kríž pochádza z čias po prvej svetovej vojne. Venovali ho chlapi, ktorí narukovali do vojny. Zložili sa na tento kríž počas bitky pri Piave a chceli ho dať urobiť z vďačnosti hneď pri návrate domov. No bola veľká inflácia a peniaze, ktoré dali na kríž nemali už takmer žiadnu hodnotu. Preto Rudolf Bujdák s manželkou Katarínou venovali dostatočnú čiastku peňazí na jeho vyhotovenie. Najskôr dali kríž zhotoviť do Budapešti, pretože ešte existovala Rakúsko-uhorská monarchia. No keď po vojne monarchia zanikla, kríž rozkázali urobiť vo Viedni. Je to nádherná drevorezba, ktorú obdivujú všetci návštevníci nášho kostola. V roku 1986 bola daná okolo kríža ornamentálna drevorezba, ktorej autorom je Dr. D Nevický.
V kostole je ešte socha Božského Srdca, sv. Antona, sv. Terézie Ježišovej a socha sv. Jozefa. Po stenách okolo kostola je krížová cesta. V kaplnke Panny Márie škapuliarskej a Troch košických mučeníkov je oltárik so sochou Panny Márie škapuliarskej (Príloha č. 14) a nástenný reliéf Košických mučeníkov, ktorý vyrezal z dreva pán Vašek z Mojzesova. 
Všetky sochy v kostole venovali nábožní veriaci z obce z vďačnosti za rôzne dobrá. 
Pred kostolom je socha Panny Márie a socha svätého Floriána, patróna hasičov. 
Nie len v kostole sa nachádzajú sochy svätcov. Medzi obcami Kmeťovo a Maňa stojí drevený ornamentálny kríž, ktorý vyrezal ľudový rezbár z Detvy-Hriňovej, pán Ďurica (Príloha č.14) Medzi Kmeťovom a Michalom nad Žitavou je zase socha Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. V roku 2000 niekto ukradol starú drevenú sochu a v roku 2001 bola nahradená novou sochou. 
V cintoríne stojí mramorový kríž z roku 1914. Je na ňom nápis v maďarčine: ISTEN DICSOSÉGÉRE EMELTETTÉK A GYARAKIHITKOZSÉG HIUEI 1914. 
V dedine stojí aj socha Svätej trojice s nápisom: Na chválu a ku cti Pána Boha dali postaviť tento pomník MICHAL SÁDOVSKÝ a jeho manželka MÁRIA FEJEŠOVÁ aj s rodinou. 1924. 
Na ceste do vinohradov stojí socha Panny Márie, ktorú tiež bohužiaľ často ukradnú. Vo vinohradoch je socha svätého Urbana, patróna vinohradníkov. Táto socha pochádza z roku 1874 a venoval ju pán Hraška.

Rok 2001 bol v našej farnosti bohatý na duchovné udalosti. 20. mája sa konalo v kostole P. Márie ružencovej po mnohých rokoch prvé sväté prijímanie. Deti pripravil páter premonštrát Peter Ivan Božík a pani katechétkou Matilkou Sládečkovou. O týždeň na to, 27. Mája sa konala primičná svätá omša pátra Stanislava Bujdáka. Tri dni predtým, 24. 6., slávil páter piarista Ernest Švec 25. výročie kňazskej vysviacky.

Svätomichalská farnosť existuje od roku 1896. Predtým sme patrili do Vajkovskej farnosti (dnes Lúčnica nad Žitavou), no z ústneho podania sa traduje, že kedysi aj Kmeťovo samotné bolo sídlom fary. Zo starých prameňov sa dozvedáme, že istý Ján Korniš pôsobil v roku 1694 vo funkcii kňaza v Ďoroku. V rokoch 1896 až 2002 pôsobili v Michalskej farnosti títo kňazi:

1896-1910 Martin Hoics
1910-1928 Michal Grančič
1928-1930 Július Bočák
1930-1931 Ľudovít Meszáros
1931-1932 Ernest Karol
1932-1933 Štefan Szabo
1933-1937 Július Hollós
1937-1940 Eduard Soymos
1940-1945 Anton Kelemen
1945-1955 Adalbertus Csányi
1955-1959 František Ondreička
1959-1963 Ján Čepček
1963-2001 Ľudovít Čársky
2001-____ Vladimír Palkovič.

Z Kmeťova pochádzajú títo kňazi: 
Vincent Bednárik, narodený 1883, vysvätený 1908
P. Ernest Švec, narodený 1953, vysvätený 1976
Ján Kováčik, narodený 1958, vysvätený 1992
Stanislav Bujdák, narodený 1975, vysvätený 2001




Významné osobnosti:
Ing. Štefan Sádovský, Csc.
Narodil sa 13. Novembra 1928 v obci Vlkas. Štúdium na VŠE v Bratislave ukončil v roku 1945. Do Kmeťova sa priženil. V období rokov 1967-1970 sa aktívne venoval politike. Za tajomníka ÚVKSČ bol zvolený v roku 1967 a v tejto funkcii zotrval do roku 1969, keď bol zvolený za predsedu vlády SSR, ale v roku 1970 bol vylúčený z KSČ, pretože, ako sa vtedy hovorilo, spreneveril sa záujmom strany. 

Doc. RNDr. Leonard Sojka, Csc.
Narodil sa 20.6.1933 v učiteľskej rodine. Jeho otec, Ľudovít Sojka, bol riaditeľom školy v Kmeťove a matka, Štefánia Sojková, tu pôsobila ako učiteľka. Študoval 8 rokov na Gymnáziu v Zlatých Moravciach a 4 roky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor chémia - biológia. Štúdium ukončil v roku 1956. V období rokov 1956-60 pôsobil na Gymnáziu v Hlohovci. V roku 1960 bol prijatý na Pedagogickú fakultu v Nitre, kde pôsobí dodnes. V rokoch 1965-71 absolvoval externú vedeckú ašpirantúru na Katedre chémie VŠP v Nitre, kedy si obhájil aj dizertačnú prácu a získal titul RNDr. Za svoju prácu o dynamike arzénu získal titul Doc. Od roku 1962 do 1988 bol vedúcim katedry chémie. Pôsobil aj vo funkcii člena komisie dekanátu pre vedu, výskum a zahraničné styky, bol členom vedeckej rady PF v Nitre, kolégia dekana, bol predsedom ŠZP a ŠRS z chémie. 

JUDr. PaedDr. Viliam Sojka
Narodil sa v Mani, 23. 2.1938. Vyštudoval Vyššiu pedagogickú školu v Banskej Bystrici. Do Kmeťova sa priženil.17 rokov pôsobil ako pedagóg na Gymnáziu v Šuranoch a na ZDŠ v Šuranoch. Popri zamestnaní vykonával funkciu predsedu MNV v Kmeťove. Pôsobil aj ako osvetový pracovník. Potom pracoval na Slovenskej odborovej rade v Bratislave, na ministerstve školstva a v rokoch 1992-1993 bol poslancom NR SR za Slovenskú národnú stranu. V roku 1993 predčasne vo veku 55 rokov zomrel. 

P. Ernest Švec SchP
Narodil sa v Kmeťove 1953. Za kňaza bol vysvätený v roku 1976. 13.7. 1976 mal slávnostnú primičnú sv. omšu v Kmeťove a od 1. júla pôsobil ako kaplán v Šuranoch. Potom nasledovala 2-ročná vojenská prezenčná služba v Brne. Tajne vstúpil do rehole bratov piaristov. Dva roky pôsobil v Podunajských Biskupiciach a 13 rokov v Nových Sadoch. V roku 1992 sa stal Provinciálom rehole piaristov na Slovensku a vychovávateľom mládeže. Pod jeho pôsobnosť patria všetky piaristické kláštory, cirkevné piaristické gymnáziá a základné školy. Od roku 1997 vykonáva svoju funkciu v kláštore vo Svätom Jure. 

Univ. Prof., RNDr., Marko Švec DrSc.
Narodil sa 10. novembra 1919 v Kmeťove. Štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave ukončil v roku 1944. V období rokov 1944-49 pôsobil ako profesor na Gymnáziu v Topoľčanoch a v Bratislave. V rokoch 1949 - 68 bol pracovníkom SVŠT. Od roku 1968 pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave ako pedagóg, matematik a venuje sa teórii obyčajných diferenciálnych rovníc, zaoberá sa najmä asymptotickými vlastnosťami a okrajovými úlohami prelineárnych i nelineárnych rovníc. V rokoch 1969-71 pôsobil v Salvadore v Brazílii, kde pomohol založiť matematicko-fyzikálnu vetvu na univerzite. Je autorom vyše 30 pôvodných vedeckých prác a zároveň aj spoluautorom prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice matematiky pre technické vysoké školy (spolu s Kluvánkom a Mišíkom).

Pavol Švec Csc.
Narodil sa 2. septembra 1943 v Kmeťove. Vyštudoval atómovú fyziku v Prahe na Karlovej univerzite. Pôsobil v Jaslovských Bohuniciach. Dnes pracuje v Onkologickom ústave u sestier Alžbetíniek v Bratislave a tu vyvíja nové liečebné metódy v onkológii. Žije v Bratislave.

Valér Švec
Narodil sa 20.7.1935 v Kmeťove. Bol známy ako futbalový útočník s presnou strelou. Hral za klub Baník Handlová (1951-55), za Spartak Trnava (1956-57)(1960-70), za ČH Bratislava(1958-59). V roku 1967 sa stal víťazom SEP, majstrom ČSSR v roku 1959 i 1968 a 1969. Víťazom Československého pohára sa stal v roku 1967. V lige zohral 200 zápasov a dal 64 gólov. Po ukončení aktívnej činnosti hráča sa stal fubalovým trénerom. V tejto funkcii pôsobil v Spartaku Trnava, v Zbrojovke Brno, v Interi Bratislava, opäť v Spartaku Trnava a v klube Tatran Prešov. Funkciu trénera vykonával i na ostrove Cyprus.